Nebojuj sama so sebou! Prijmi tvoj stav a snaž sa ho pochopiť.

Keby mi vtedy niekto povedal: „Nebojuj sama so sebou! Prijmi tvoj stav a snaž sa ho pochopiť.“ Bolo by pre mňa jednoduchšie zvládnuť, čo sa stalo. No nevedela som to. Viedla som niekoľko mesačný boj sama so sebou, kde som sa snažila uchopiť situáciu, čo sa so mnou deje. Nešlo to. Frustrovalo ma to. Tým, že som nevedela, čo sa so mnou deje tak som mala zmiešané pocity a obviňovala som samú seba, že je niečo zle. Že sa niečo pokazilo. Dehonestujúce pocity na moju osobu, seba deštruktívne myšlienky a odpor k môjmu telu. Neznášala som sa. Celá aká som. Bola som ako ničota, ktorá chce nájsť samú seba, tú predtým. Vtedy som nechápala, že nie je predtým a potom. Je to súčasť mňa. DEPRESIA prišla, pretože som si roky v hlave pestovala moju menejcennosť. Dokázala som samú seba skritizovať, znehodnotiť, podupať. Nedokázala som seba odmeniť, pochváliť a už vôbec si myslieť, že som niečoho hodná. No „tá druhá“ mi ukázala moju hodnotu. V tých pochmúrnych myšlienkach som sa síce motala dlho, no napriek tomu som našla v sebe silu a začala sa na to pozerať inak. Postupne som prijala, že trpím depresiou. Trvalo to. No postupom času som si uvedomila, že musím nájsť dôvod prečo. Som typ človeka, čo potrebuje na všetko odpovede. Tak som začala hľadať v samej sebe, že PREČO? sa mi to stalo. Pomohlo mi písanie. Písala som celý čas, všetko čo ma napadlo. A ono to išlo. Prichádzali mi už zrazu aj iné myšlienky. Začala som chápať, čo som na sebe napáchala. Čo všetko som si za tie roky môjho života zakopala v sebe, čo všetko mám nespracované, neprijaté. Uvedomila som si ako ma v sebe ničí môj vlastný hnev, rôzne sklamania, smútok, bolesť a utrpenie. A tak som pokračovala. Písala som. A išlo to von. Krásne sa mi môj život skladal ako puzzle a ja som pochopila, že je na čase prijať tento stav a neviesť už voči sebe boj. Prestala som hľadať tú predo mnou, moje staré JA. S pokojom som si pripustila, že mám depresiu a chcem sa s ňou vyrovnať. Pracovala som na sebe, denne. Po rokoch som pochopila, čo znamená PRÍTOMNÝ OKAMIH. A samozrejme aj množstvo iných aha momentov, ktoré mi dali silu nevzdať túto cestu. Bola to moja cesta, no zdieľam ju medzi ľudí. Chcem, aby sa vedelo, že DÁ SA TO ZVLÁDNUŤ. S odstupom sa cítim nesmierne vďačná, že som padla na také hlboké dno, kedy som sa dostala až k otázke zmyslu môjho života. Tým, že som sa chcela odstrániť z tohto sveta, lebo som bola presvedčená, že nie som hodná tu byť, mi ukázalo, že je to len skúška. Mnohokrát je ľahšie padať, ako sa postaviť a začať sa štverať po vlastných ranách a bolestiach. Netvrdím, že to bola ľahká cesta, no nie nemožná. BOJOVAŤ za svoje ja, nie proti sebe. Prajem Ti, aby tvoj boj bol správne nasmerovaný. Aby si svoje rany dokázal zahojiť a už nesoliť. S pokorou a láskou je život v skutku ľahší...