Tá druhá

príbeh podľa skutočnej udalosti prežitý v popôrodnej depresii

"Pre niekoho najkrajšie obdobie, pre mňa jedno z osudových. S manželom sme sa rozhodli mať druhé bábätko, čo sa nám aj ľahko podarilo. Tehotenstvo prebiehalo na základe vyšetrení bez väčších problémov. No moment, keď sa mi narodila dcéra plánovaným cisárskym rezom bol bez emócii. Necítila som nič. Vzápätí po prvom dni prišiel plač. Neskutočné množstvo sĺz, ktoré som nedokázala vysvetliť. V nemocnici na odd. šestonedelia sa odohral úvod do mojej popôrodnej depresie (pozn. no kto by si už len všímal urevanú mamičku?!). Cítila som sa neznesiteľne, hnusila som sa sama sebe. Mala som pocit, že jeden deň pre mňa trval asi týždeň. Keď ma prišiel pozrieť manžel aj so synom, plakala som manželovi v náručí, že chcem ísť domov. Nedokázala som byť. Po návrate z nemocnice sa môj stav začal pomaly zhoršovať, spočiatku som prestala v noci vstávať k malej, lebo som ju nepočula. Prichádzali dni, kedy som nevládala vstať z postele, kedy som len 10min po odchode manžela do práce mu volala, aby sa vrátil, že ja to nezvládnem. Na vonok si skoro nikto nič nevšimol. Snažila som sa prosiť o pomoc, no nevedela som to na priamo povedať. Prišli Vianoce (mesiac a pol od narodenia malej) sa môj stav zhoršil. Stala som sa nepríčetnou osobou, ktorá nevidela nič len spánok. Manžel bol doma a mňa vyplo. Varenie som považovala za nadbytočné, starostlivosť o deti bola len v miernych základoch. Pocit rodiny a lásky počas vianočných sviatkov som mala pocit, že ma nabili aspoň na nejaké obdobie, zdalo sa, že som okej, no omyl. Po sviatkoch sa manžel vrátil do práce a ja som mala pocit, že ma opustil. Pri každom plači malej, som plakala aj ja, následne aj syn. Plakali sme dennodenne niekoľkokrát všetci traja. Držala som malú na rukách, ona plače, hojdám sa dopredu a dozadu, plačem aj ja. Syn nechápavo sedel vedľa mňa a rozplakal sa aj on. Horor. Začala som si od nervov trhať vlasy, niekedy som stála nad postieľkou s vankúšom a chcela ju utíšiť, aby som už nepočula ten plač. Zatvárala som sa na záchode, aby som ich nepočula. Pri fajčení na balkóne som sa držala steny, aby som naozaj nevyskočila. Boli dni, kedy som sa naozaj bála vstúpiť na balkón, že vyskočím. Lieky manžel schoval, aby som sa nepredávkovala. Zhoršila sa veľmi rýchlo celá situácia a ja som začala mať pocit, že som sa zbláznila. Keby môj manžel neostal so mnou doma, a po pár mesiacoch ma nenápadne nedotlačil k psychologičke, ktorá ma následne poslala ku psychiatričke, netuším, či by som tu ja i moje deti ešte boli.

Mnou neovládané momenty - ako som trpela cez noc nespavosťou, ako som sa vyhýbala styku s deťmi, následne som mala silné depresie, keď ma moja dcéra v jej pol roku začala úplne odmietať, keď som plakala celý deň, noc, deň, noc, ....keď som písala rozlúčkové listy, keď som bola rozhodnutá odísť od rodiny, odísť z tohto sveta... Ako som sa stretla s nepochopením okolia, ako som neverila psychiatrickým liekom – sa stávali mojou súčasťou.

Teraz som tu, rok 2024, a píšem tieto riadky s plnou úprimnosťou a vážnosťou pre všetkých, ktorí sa s témou popôrodnej depresie stretli alebo ich len zaujíma zo zvedavosti."