Veď mysli pozitívne.

Samozrejme, také prosté. Idylicky ráno vstanem, usmejem sa na slnko, ponaťahujem sa štýlom jogy, prečítam si dennú mantru a budem ju opakovať dookola toľkokrát, pokým sa o nej nepresvedčím.

Neviem. Mne to nefunguje. Je to môj sebecký názor, že sú to pre mňa také „sračky“, ktoré ťa nútia si myslieť, že si to vlastne doteraz robil celé zle. Rozumiem tomu, že pravidelnosť pozitívnych návykov ti vytvorí lepšie prostredie pre tvoju psychiku, že je na svete množstvo ľudí, ktorým takýto spôsob vyhovuje. Som ten typ človeka, ktorý si nemyslí, že rovnakosť je bežná a prijateľná. Každý sme iný a aj mne vyhovuje úplne niečo iné. Neviem si úprimne predstaviť, že by som po preplakanej noci ráno vstala a išla sa usmievať. Je neprijateľné hovoriť dookola, aby človek, ktorý sa cíti na dne – myslel pozitívne. Má na to niekto návod? Ak áno, sem s ním prosím. Keď som bola v depresii, pravidelne som počúvala aká mám byť šťastná a hlavne myslieť pozitívne. Že nemôžem predsa vidieť všetko negatívne, keď svet je taký krásny. No. A teraz sa na to pozrime z druhej strany. Ja v depresii, keby som vtedy mala silu, by som odpovedala: „Ako môžeš vidieť všetko pozitívne, keď ja mám pocit, že sa už nedožijem rána.“ A podobne. Je to celé len o uhle pohľadu a sile myšlienok. Po tých ťažkých rokoch na dne si spätne uvedomujem, že je dôležité si uvedomiť aké myšlienky živíme. Čím pcháme našu myseľ, s akými ľuďmi sa stretávame, čo denne robíme. Je priam neúnosne potrebné si nájsť to svoje, čo ťa dokáže prebudiť z hmly a priviesť na iné myšlienky. Mne síce ranné rituály na skvelý deň pôžitok nepriniesli, no pre niekoho sú to tie pravé. Moje ráno je divné. Milujem ticho. Najradšej som, keď ráno nikto nie je hore a stihnem si spraviť kávu a zdrhnúť na terasu si zapáliť a vypiť v kľude kávu. Ooo ako to milujem, sedieť v každom počasí ráno s teplou kávou. Ráno si upratujem hlavu. Nie vždy sa mi to ale podarí. A pokiaľ nechám nevyriešenú otázku v hlave, máta ma to počas celého dňa. Čo mi nie raz aj pokazí celé naladenie a deň je doslova v háji. Som typ, ktorý potrebuje na otázky odpovede. Jasné, že nie vždy sa to dá, vtedy si určujem dôležitosť otázky. Ak je to dosť dôležité, deň je tým pádom v riti, lebo to naozaj riešim celý deň. Som schopná takmer všetko odsunúť, len aby som to vyriešila. Vo výsledku mi ten jeden, niekedy dva dni stoja za to, aby som si nepokazila oveľa viac dní, pokiaľ by som to nevyriešila. Ono je pre mňa dôležité, aby som si nenechávala problém v sebe a v hlave. Lebo on si tam veľmi rýchlo dokáže vytvoriť katastrofálne scenáre, ktoré ma prepadnú, niekedy aj neočakávane, a som opäť v slzách. Viem, čomu sa musím vyhýbať a čo ma demotivuje.

No a k tomu pozitívnemu mysleniu? Je to proces. Dlhodobý. Tvorený maličkosťami. Jedinečný pre každého z nás. Netvor si svoju myseľ podľa návodu. Nájdi si v sebe to svoje šťastie.

PS1: Viem, že to znie tiež tak „rozprávkovo“. No po depresii aj tieto bežné slová vo mne už zanechávajú silný význam. Na priamo by som to vysvetlila asi tak, že pokiaľ máš silu bojovať, nájdi si maličkosť, čo ťa teší. Niečo nenáročné, ľahko dostupné a uskutočniteľné. Rob to tak často, ako môžeš, a stane sa to zvykom. Bude to pre teba tzv. „útek“ z tej hmly. Postupne si tie maličkosti pridávaj. Postupne! Áno, bohužiaľ ani ja nemám rada, že všetko má svoj čas, tiež by som chcela všetko hneď. No, ale ono to naozaj nie vždy ide. Prepáč, no daj si čas.

PS2: Pokiaľ máš pocit, že pravidelnosť nie je tvoja silná stránka, nevadí. Sprav to vtedy, keď si na to spomenieš, keď budeš mať pocit, že teraz je ten správny čas. Niekto radí si to napísať na viditeľné miesto. Niekto radí si dať pripomienku do telefónu. Ja som si zvykla na zrkadlo písať rúžom. Bolo mi to divné, ale dostala som to ako radu. A musím priznať, že ma to často prinútilo ísť spraviť čo som si zadala ako moju maličkosť.

PS3: Aj tak si myslím, že sme tu pre to, aby sme sa učili. A aj pozitívne myslieť sa treba naučiť. Takže v pohode, aj malé kroky sú kroky na dlhej ceste.

Takže už len, ako inak, „mysli pozitívne“ :).