Zdieľanie smútku na sieťach

Depresia má rôzne štádia i stupňovania, i liečenia. Keď som do nej spadla veľa som googlila a hľadala odpovede na moje otázky. Snažila som sa pochopiť, čo sa so mnou deje. Vtedy som ani netušila, že čo mi vlastne je. Túžila som nájsť skutočné príbehy, ktoré by mi pomohli pochopiť, čo sa so mnou deje. No, keď prišlo ťažšie obdobie, telefón som odložila. Takmer vôbec som nechodila na sociálne siete, nemala som chuť komunikovať alebo byť v „obzore“. Teraz, keď sociálne siete sú na vrchole, si všímam ako na mňa vyskakujú videá či fotky ľudí v depresii, či v iných ťažkých chvíľach. Aj keď som sa snažila, nenašla som pre to pochopenie. Mňa v tých ťažkých chvíľach, keď som padala na zem so záchvatovým plačom, keď som si snažila vytrhať vlasy, keď som si búchala hlavu o stenu, aby som už našla v sebe samú seba, keď som kričala do prázdna o pomoc, keď som len s otvorenými očami celá nehybná ležala a pozerala do prázdna, keď ... by ma ani nenapadlo chytiť telefón a začať to točiť alebo sa fotiť. NEVIEM. Možno som len divná, ale naozaj nerozumiem tomu ako to toho človeka vôbec napadne, že áno teraz som na dne, tak sa natočím na video.

Keď som sa po roku útrap začala liečiť antidepresívami, ktoré do pár týždňov naozaj začali robiť čo mali, som začala aj ja zverejňovať svoj príbeh na sociálne siete. Boli to prvotné chabé príspevky, hlavne o bežných dňoch, v ktorých som bojovala o svoju vnútornú „JA“. Po asi roku som s tým prestala. Mala som potrebu sa stiahnuť a vyriešiť si traumy, ktoré depresiu spôsobili. S odstupom času (5rokov) som napísala knihu. Teraz zdieľam svoje poznatky na sociálnych sieťach, no nemám videá ani fotky, kde by som bola na totálku na dne. Nenadobúda to tým pádom takú „silu“, ktorú sociálne médiá potrebujú. Ľudia chcú vidieť dno.

Rozumiem tomu.

No vo mne tie videá a fotky spôsobujú pocit nepochopenia. Áno aj to je nejaká emócia, ktorá je na mieste. Pretože práve to – spôsobiť nejakú emóciu – majú tie videá za účel. Z môjho pohľadu, sú niektoré emócie nad pochopenie iných ľudí, ktorí sa na takom dne neocitli. S úprimnosťou prajem všetkým, aby sa im stav zlepšil a cítili sa dobre.

A aby som bola úplne priama. Mám pár fotiek z toho depresívneho obdobia. Sú to momenty, keď prázdna ležím na posteli a plačem. Fotky som posielala manželovi a mamine. A viem aj dôvod – volanie o pomoc. A tam moje zdieľanie skončilo. Vo výsledku neodcudzujem smútok na videách a fotkách. Je dôležité hovoriť aj o psychickom zdraví, ktoré je aj napriek tejto dobe stále zľahčované. A ak to zúfalstvo na tých videách má pomôcť iným, tak holt.